Živicová mastička
„Kto pozná moc lesného balzamu, tomu netreba veľa liekov,“
tak vravievali starí bylinkári. Živica, ktorá zo stromu vyteká, je krvou
stromu, ktorou si hojí svoje rany. A tak ako hojí strom, hojí i človeka. Zo
živice smrekovej, borovicovej či jedľovej kedysi gazdiné varili mastičku, ktorú
mali vždy poruke, keď prišla bolesť alebo poranenie.
O jej účinkoch sa v starých knihách píše toto:
Živičcvá masť čistí rany, ťahá von hnis, nečistoty i zlé šťavy. Ak je na koži
vred, absces či stará rana, mastička pomáha jej dozrieť a zatiahnuť. Na
popáleniny a porezanie je znamenitá, lebo upokojí bolesť a dá silu telu, aby sa
koža rýchlejšie obnovila. Pri kĺboch boľavých, pri reume a stuhnutosti svalov
prinesie úľavu, ak sa miesto natiera a premasíruje.
Na čo ešte bývala užitočná:
pri otlakoch a mozoloch zmäkčuje kožu,
pri prasklinách na pätách a rukách zacelí trhliny,
pri hemoroidoch utišuje pálenie a svrbenie,
pri kožných vyrážkach a lišajoch čistí a hojí.
Starí liečitelia vraveli, že živica má v sebe silu hôr – je
plná vône lesa, slnka a čistého vzduchu. Jej masť sa preto používala aj ako
„mastička proti únave“, keď sa človek cítil slabý: natierali sa ňou spánky,
hruď či kríže, aby dodala životnú silu.
Živicová mastička bola v každej chalupe, lebo bola liekom
pre telo i dušu. Kto si ňou natrel ranu, cítil nielen úľavu, ale aj vôňu hory,
ktorá potešila srdce.
