Piatok 13

Keď príde jarný piatok trinásteho, starý bylinkár sa nikdy neschováva doma. 

Naopak, berie svoj košík, kosák a ide do lesa. Vie totiž, že tento deň nie je o nešťastí, ako hovoria ľudia v dedinách. Je o sile premeny. O starom, ktoré odchádza, a novom, ktoré sa rodí.

Jar už prebúdza zem, miazga stúpa v stromoch a prvé byliny sa tlačia zo zeme. Piatok je od pradávna dňom ženského princípu, dňom Zeme a jej plodnosti. A číslo trinásť je číslom kruhu, návratu a tajomstva prírody. Keď sa tieto dve sily stretnú na jar, vzniká zvláštny čas – čas medzi svetmi.

Starý bylinkár hovorí, že v tento deň by sa človek mal stíšiť a počúvať. Les vraj šepká silnejšie než inokedy. Voda v potoku má jemnejšiu chuť. Vietor nesie správy o tom, čo má človek pustiť a čo má prijať.

Byliny nazbierané v jarný piatok trinásteho vraj nesú zvláštnu ochrannú silu. Nie preto, že by boli magické samy o sebe, ale preto, že človek ich zbiera vedome. S pokorou. S úmyslom. A práve úmysel dáva byline jej najväčšiu moc.

Je to deň vhodný na očistu tela aj mysle. Na zapálenie ohňa, ktorý spáli staré starosti. Na prechádzku bosou nohou po studenej tráve. Na prvý jarný čaj z mladých lístkov. Na rozhodnutie, akým smerom sa chce človek v novom cykle vydať.

Starý bylinkár sa v tento deň nikdy nebojí tieňov. Vie, že tieň patrí k svetlu. A že bez temnoty by jar nemohla prísť. Preto kráča lesom pokojne, s úsmevom v brade, a každú bylinu zdraví ako starú priateľku.

Hovorí, že kto sa v jarný piatok trinásteho naladí na rytmus prírody, tomu sa otvorí nový rok života. Nie kalendárny, ale vnútorný. Rok rastu, sily a pochopenia.