Jesenná rovnodennosť

Jesenná rovnodennosť – keď sa deň ukloní noci

Starí bylinkári hovorievali, že keď príde jesenná rovnodennosť, príroda si na chvíľu vydýchne. Deň a noc sa postavia na jednu váhu a medzi svetlom a tmou nastane vzácna rovnováha. Od tohto okamihu už noc pomaly preberá vládu a slnko sa každým dňom skláňa nižšie nad obzor.

Je to čas, keď sa lúky menia zo zelenej na zlatistú, ranná rosa býva chladnejšia a les začína voňať hubami, lístím a vlhkou zemou. Plody dozrievajú do poslednej sladkosti a rastliny, ktoré nás celé leto obdarúvali svojou silou, pomaly ukladajú svoju energiu do koreňov.

Čas zberu a ukladania sily

Jesenná rovnodennosť bola pre starých bylinkárov významným medzníkom. Vedeli, že nie všetko sa zbiera v rovnakom čase. Koreň sa vyberá vtedy, keď rastlina svoju silu stiahne zo stonky dolu do zeme.

Práve na jeseň prichádza vhodný čas na zber mnohých koreňov a podzemných častí rastlín. Koreň čaká pod zemou ako ukrytá zásobáreň – tichá, nenápadná, ale plná toho, čo rastlina počas roka nazbierala.

Zrelé plody zase prinášajú inú silu. Sú sladké, farebné a plné semien, akoby v sebe niesli prísľub ďalšieho života.

Čo nám jeseň dáva

V tomto období môžeme v prírode nájsť množstvo darov, z ktorých sa podľa tradičných bylinných postupov pripravovali čaje, odvary, tinktúry, sirupy, olejové výluhy, masti a kúpele.

Jesenná príroda ponúka napríklad šípky, hloh, jarabinu, aróniu, drienky, trnky či plody čiernej bazy. V zemi zase dozrievajú korene a podzemné časti rastlín.

Niektoré dary lesa však vyžadujú veľkú znalosť. Pri hubách platí staré pravidlo:

"Čo nepoznáš, do košíka nedávaj."

Rovnodennosť ako čas rovnováhy

Starý bylinkár by však jesennú rovnodennosť nevnímal iba ako deň v kalendári. Bola pre neho pripomienkou, že človek je súčasťou rovnakého kolobehu ako príroda.

Na jar všetko začína rásť. V lete prichádza sila a rozkvet. Na jeseň sa život spomaľuje a pripravuje na odpočinok. A zima nie je koncom – je tichou prípravou na nový začiatok.

Aj človek potrebuje takéto obdobie.

Jeseň nás učí nepchať sa stále dopredu. Učí nás dokončiť to, čo sme začali, odložiť zbytočné a ponechať si iba to, čo má skutočnú hodnotu.

Oheň, čaj a tiché večery

Starí ľudia vedeli, že keď sa dni skracujú, treba si vytvoriť teplo nielen v peci, ale aj v duši.

Večer si pripravili čaj z nazbieraných bylín, zapálili sviecu alebo oheň a nechali deň pomaly odísť.

Takéto chvíle mali svoj význam. Človek sa na chvíľu zastavil a mohol si položiť jednoduchú otázku:

Čo si z tohto leta ponechám a čo už môžem nechať odísť?

Možno je práve toto najväčším darom jesennej rovnodennosti.

Duch jesene

Ak má každé obdobie svojho ducha, jeseň je stará žena v hnedom plášti, ktorá kráča lesom a zbiera posledné plody. Nepotrebuje sa ponáhľať. Vie, že všetko príde vo svojom čase.

Jej vôňa je vôňou jabĺk, húb, vlhkej pôdy a dymu z komína.

Jej farbou je zlato.

A jej múdrosťou je pustiť to, čo už dozrelo.

Jesenná rovnodennosť nám pripomína starú pravdu, ktorú poznali už naši predkovia:

"Keď je svetlo a tma na jednej váhe, človek má chvíľu na to, aby našiel rovnováhu aj v sebe."

A tak, keď jesenné slnko zapadne a nad krajinou sa rozprestrie dlhšia noc, možno si stačí uvariť šálku dobrého bylinného čaju, otvoriť okno a chvíľu počúvať ticho.

Lebo aj ticho je liek.

A jeseň ho vie namiešať najlepšie.