Hromnice

keď sa rodí svetlo a bylinkár načúva zemi

Hromnice prichádzajú potichu. Neprídu s teplom ani s kvetmi, ale s nádejou, čo ešte drieme hlboko pod zamrznutou zemou. Je to starý sviatok svetla, ohňa a ticha, deň, keď sa zima prvýkrát obzrie ponad plece a jar sa ešte len zhlboka nadýchne.

Starí bylinkári vravievali, že Hromnice nie sú o tom, čo vidíš očami, ale o tom, čo cítiš v kostiach. Svetlo sa v tento deň nerodí na oblohe, ale v človeku. A kto ho v sebe zapáli, toho jar nájde pripraveného.

Na Hromnice sa oddávna zapaľovala hromničná svieca. Nebola to obyčajná svieca – bola to ochrana. Pred hromom a búrkou, pred chorobou aj strachom, pred nepokojom v dome i v duši. Keď sa zapálila, v izbe zavládlo ticho a ľudia vedeli, že oheň má pamäť. Pamätá si dobré aj zlé, a preto sa k nemu nepristupovalo v hneve ani v zhone.

Bylinkár si v tento deň sadol, spočítal zásoby a pozrel sa, čo zima zanechala. Preberal sušené byliny, dotýkal sa koreňov, ovoňal plody. Čo stratilo vôňu, stratilo aj silu. Čo zostalo živé, to si nechával na jar. Lebo na Hromnice sa rozhoduje, čomu dáš priestor v novom cykle.

Hovorilo sa, že bylinky na Hromnice ešte spia, ale už počúvajú. Preto sa netrhajú, nelámu ani nevyrušujú. Namiesto toho sa plánuje. Bylinkár rozmýšľa, ktoré rastliny bude potrebovať na pečeň po dlhej zime, ktoré na krv, ktoré na unavenú myseľ. Myšlienky v tento deň majú zvláštnu váhu – často prezradia viac než celé knihy.

Dom sa na Hromnice krátko, ale poriadne vyvetrá. Aj keď mrzne. Aby mohol starý vzduch odísť a nový mal kam vstúpiť. Po vetraní sa zapaľuje svieca, aby svetlo vedelo, že je vítané. Takto sa očisťoval dom aj človek.

Jedlo bývalo jednoduché a teplé. Nie pôst, ale miernosť. Polievky, koreňové byliny, horké chute, ktoré prebúdza žalúdok a pečeň. Telo sa nezaťažovalo, len sa ladilo. Ako struna pred piesňou.

Na Hromnice sa nerobilo veľa práce a nevyhľadával sa spor. Starí ľudia vedeli, že čo sa v tento deň v človeku usadí, to sa s ním potiahne celou jarou. Preto sa hovorilo málo, ale úprimne. Počúvalo sa viac než rozprávalo.

Hromnice sú sviatkom vnútorného ohňa. Prvého rozhodnutia. Tichého sľubu sebe samému, že keď príde čas, vykročíš. Nie silou, ale v súlade. Kto tento deň preskočí, toho jar dobehne unaveného. Kto ho uctí, toho jar nájde bdelého.

A tak, keď na Hromnice zapáliš sviecu, nespytuj sa, aká bude jar. Spýtaj sa, aký chceš byť ty, keď sa zem prebudí.