Čistenie studničiek

Kde pramení voda, tam pramení aj život.  

Keď prichádza jar a zem sa po dlhej zime znovu nadýchne života, starí bylinkári dobre vedeli, že nastal čas postarať sa aj o pramene vody. Voda je krvou krajiny. Tak ako v žilách človeka prúdi život, tak aj v útrobách hôr a lesov prúdia pramene, ktoré napájajú studničky, potoky a rieky. A tak ako človek potrebuje očistu, potrebuje ju aj voda.

Naši starí otcovia hovorili, že prameň je živá bytosť. Ak sa oň človek stará, voda ostáva čistá, silná a liečivá. Ak ho nechá zarásť a zahniť, voda stratí svoju silu a krajina začne chradnúť.

Preto sa odpradávna na jar konalo čistenie studničiek a prameňov.

Najčastejšie sa to robilo okolo jarného slnovratu alebo krátko po ňom, keď sa zem už prehriala a snehová voda prestala kalíť pramene. Bylinkári, pastieri aj ľudia z dedín chodili do lesov s motykou, lopatou, drevenou naberačkou a niekedy aj s vedrom. Nebola to len práca. Bol to malý obrad vďaky vode.

Najskôr sa odhrabalo staré lístie, mach a blato, ktoré sa cez zimu nazbierali okolo prameňa. Korene trávy, ktoré prerastali do vody, sa opatrne odstránili. Ak bola studnička obložená kameňom alebo drevom, skontrolovalo sa, či sa niečo neuvoľnilo.

Potom sa vyčistilo dno prameňa. Starí bylinkári to robili veľmi opatrne. Nikdy sa prameň nerozrypal hlboko, lebo voda musí mať pokojné lôžko. Vybral sa len mäkký kal, ktorý sa počas zimy usadil.

Keď sa dno vyčistilo, prameň sa nechal chvíľu oddýchnuť. Voda sa znovu vyčíri sama, keď sa zem usadí.

Okolie prameňa sa často vystlalo plochými kameňmi alebo drevom, aby sa voda nezakalila pri naberaní. Niekde sa robila aj malá strieška zo smrekových konárov alebo dosiek, aby do vody nepadalo lístie.

Starí karpatskí bylinkári mali jedno dôležité pravidlo. Prameň musí dýchať. Nikdy sa nesmie úplne uzavrieť betónom alebo plastom. Voda potrebuje zem, kamene a korene stromov, aby ostala živá.

Po vyčistení sa prameň často symbolicky poďakoval. Niekto položil na kameň vetvičku liesky, niekto kvietok prvosienky alebo žihľavy. Nebolo to z poverčivosti, ale z úcty. Ľudia vedeli, že bez vody by neprežili.

Bylinkári mali ešte jedno staré pravidlo. V studničke sa nikdy neperú nohy, neumýva riad ani sa tam nehádžu odpadky. Voda zo studničky je dar lesa a má zostať čistá pre každého, kto príde po nás.

Hovorilo sa tiež, že voda z prameňa, ktorý sa pravidelne čistí, má väčšiu silu. Taká voda je svieža, živá a často chutí sladšie než voda zo studne alebo potrubia. Niektorí bylinkári ju používali aj pri príprave čajov, tinktúr alebo liečivých kúpeľov.

Ak dnes nájdeš v lese starú zabudnutú studničku, je to malý poklad. Stačí trochu práce, pár kameňov a trpezlivosti, a prameň sa môže znovu prebudiť.

A keď nabudúce budeš v lese a napiješ sa z čistého prameňa, spomeň si na staré pravidlo bylinkárov:

Kde pramení voda, tam pramení aj život. A kto sa stará o prameň, stará sa o krajinu aj o ľudí, ktorí po nej kráčajú.