1. apríl

Keď sa mesiac apríl prvý raz usmeje na krajinu a ranná rosa sa blyští ako skryté poklady zeme, vtedy prichádza deň zvláštny, deň plný šibalstva, smiechu a malých kúziel – prvý apríl.

Starí bylinkári hovorievali, že práve v tento deň si príroda robí žarty z človeka. Byliny vraj na chvíľu zamenia svoje sily, vône sa popletú a vietor nesie slová, ktoré nie sú celkom pravdivé… no predsa v sebe nesú zrniečko múdrosti.

V ten deň som neraz vyšiel do lúk s košíkom na byliny, no čo som nazbieral, nebolo vždy tým, čím sa zdalo. Mäta voňala ako medovka, repík sa tváril ako zlatobyľ a aj stará dobrá púpava si zo mňa vystrelila, keď jej mlieko bolo horkejšie než inokedy. A tak som sa naučil, že prvý apríl nie je dňom zberu, ale dňom pozorovania.

Je to deň, keď sa človek nemá brať príliš vážne. Lebo tak ako sa mení vietor, mení sa aj naša myseľ. Smiech v tento deň lieči viac než mnohá tinktúra. Uvoľňuje napätie, rozhýbe krv v žilách a prečistí ducha lepšie než horké byliny.

Starí ľudia verili, že kto sa v tento deň úprimne zasmeje, toho choroby obídu oblúkom. A kto niekoho dobromyseľne nachytá, tomu sa otvorí šťastie na celý jar.

Ak by si predsa len chcel v tento deň siahnuť po bylinách, vyber si tie, čo pohladia dušu – medovku, levanduľu či materinu dúšku. Nie pre ich silu, ale pre ich jemnosť. Urob si z nich čaj, sadni si na prah domu alebo pod strom a počúvaj, ako sa svet smeje spolu s tebou.

Prvý apríl nás učí jednej starej pravde – že nie všetko musí byť vážne, aby to bolo pravdivé. A nie každý žart je klamstvom, ak v ňom prebýva radosť.

A tak, keď ťa dnes niekto nachytá, nehnevaj sa. Usmej sa, lebo možno práve v tej chvíli ťa príroda skúša, či si ešte nezabudol byť človekom.